XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda

BÁČSKY PETROVEC – Spoločensko-politické, hospodárske a kultúrne dejiny multinacionálnej Vojvodiny boli velmi zložité a mali svoj vlastný osobitný historický vývoj. Zvlášť bol dynamický v podvečer druhej svetovej vojny. Po krátkodobej Aprílovej vojne a rýchlej kapitulácii Kráľovstva Juhoslávie roku 1941, Vojvodinu okupovali sily Osi a rozdelili ju do troch okupacných zón.

Hnutie odporu v celom štáte v roku 1941 v daných podmienkach nebolo nadostač pripravené. O XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigáde písali mnohí účastníci druhej svetovej vojny, zvýšená pozornosť bola venovaná vojne po jej skončení. Novšie údaje a historiografické prístupy takmer nejestvujú. Avšak aj v podmienkach, keď došlo k vylúčeniu objektívnych prístupov k určitej historickej udalosti, vieme, že sa stala a pozornosť sa jej musí venovať z viacerých aspektov.

Antifašistická orientácia vo verejnom a politickom živote vojvodinských Slovákov sa naplno prejavila práve pred druhou svetovou vojnou. Prostredníctvom rôznych informačných prostriedkov (Národná jednota, Národný kalendár, Nový život) narušované boli idey a ciele, ktoré si vytýcil fašizmus. Stupeň informovania o svetovom dianí medzi Slovákmi je pekne vyjadrený v úvodnom článku Národnej jednoty v čísle z 1. júna 1940: Buďme na všetko prichystaní! Preto musíme tu stáť všetci, v jednom šíku, chlap do chlapa, a so svojimi bratmi Juhoslovanmi bránit svoju vlasť, svoje domy a svoje rodiny. Po Aprílovej vojne, okupácii a rozdelení Juhoslávie určitý počet Slovákov vstúpil do radov NOH. Vznikli prvé organizácie v Báčskom Petrovci, Hložanoch, Pivnici, Kulpíne. Na začiatku vojny, roku 1941, v Starej Pazove vynikol člen KSJ Janko Čmelík. Formoval Druhý partizánsky tzv. Podunajský oddiel. Zaznamenané boli aj prvé obete antifašistického boja v Báčskom Petrovci v roku 1941, ked obesili ôsmich bojovníkov, stúpencov národnooslobodzovacieho hnutia.

Z bojovníkov Slovákov, ktorí sa koncom roka 1943 zúčastnili bojov v Bosne, formovaná bola na Majevici Jánošíkova čata. To bola Štvrtá čata Druhého práporu Prvej vojvodinskej národnooslobodzovacej brigády. Hlavným iniciátorom formovania Jánošíkovej čaty bol Jozef Marčok Dragutin, člen Agitpropu Najvyššieho štábu Vojvodiny. Uvažovalo sa o formovaní samostatnej slovenskej jednotky, ktorá mala niesť meno národného hrdinu Janka Čmelíka. To sa nestalo pre rýchle zmeny a udalosti v severných častiach krajiny. V druhej polovici augusta 1944 formovaný bol Novosadský partizánsky oddiel.  V rámci tohto oddielu pôsobili dve skupiny: slovenská (Slovenská čata) a novosadská. Táto čata sa zúčastnila v oslobodení Báčskeho Petrovca 15. októbra, Nového Sadu 22. a 23. októbra 1944, ako aj iných okolitých osád. Po oslobodení uvedených miest prejavila sa potreba formovať väčšiu slovenskú jednotku. V Báčskom Petrovci 11. novembra 1944 v popoludňajších hodinách bola formovaná I. slovenská brigáda, ktorá 26. novembra dostala pomenovanie XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda a zaradená bola do 51. divízie. Gymnázium v Báčskom Petrovci sa používalo ako kasáren a na jeho nádvorí príslušníci novozaloženej brigády mali svoje prvé vojenské výcviky. V čase formovania brigáda počítala 200 bojovníkov, prevažne z Novosadského oddielu. Za necelý týžden sa počet zvýšil na takmer 1 500 bojovníkov. Vo svojom zložení mala tri prápory s asi 720 bojovníkmi. Veľmi rýchlo sa ten počet zvýšil na takmer 1 200, a neskôr na 2 500. Vo svojich radoch mali vyše 80 žien. Prvým veliteľom brigády bol Ján Pálik-Juraj. Jeho zástupcom bol Andrej Pecník. Politickým komisárom bol Ján Kiš a jeho zástupcom Štefan Koroš. Náčelníkom štábu bol Ivan Boboš. Veliteľom I. práporu bol Ján Medved (zástupcom Krsto Todorović). Štefan Mocko bol komisárom a Michal Kulík zástupcom komisára. Veliteľom II. práporu bol Štefan Kubečka, jeho zástupcom Štefan Topoľský, komisárom Karol Čáni a jeho zástupcom Andrej Tordaji. Andrej Krásnik bol veliteľom III. práporu, jeho zástupcom bol Štefan Šimovič, komisárom Ján Kmeťko a zástupkyňou komisára Zuzana Kardelisová.

Týžden po svojom vzniku brigáda bola vyslaná do Krnjaje (dnes Kljajićevo). V Krnjaji bol formovaný nový IV. prápor a sprievodné čaty. Veliteľom práporu bol Andrej Bažík a jeho zástupcom Štefan Topoľský. Prvým komisárom bol Michal Činčurák a neskôr Milorad Radić. Zástupcom komisára bol Štefan Kolár. Veliteľom sprievodnej čaty bol Andrej Fábry. Najväčšie boje brigáda viedla na Virovitickom a Bolmanskom predmostí. Predmostia mali veľký strategický význam pre obe strany. Marili nemecké operácie a zvyšovali význam Sriemskemu frontu, z toho dôvodu sa viedli ostré boje na uvedených územiach. V zložení XIV. brigády boli prevažne mladí bojovníci, neskúsení a nedostatočne vycvičení. V uvedených bojoch museli vydržat veľké fyzické a psychické zaťaženie. Mnohí po prvýkrát bojovali vo dne v noci, viedli tažké a bezohľadné boje. Z druhej strany, vo vojenskom a politickom zmysle, mali skúseného nepriateľa. Túžba po oslobodení bola hlavným motívom a dôvodom účasti mnohých dobrovoľníkov v NOV a PO.

Spolu s vojenským výcvikom príslušníkov uvedenej brigády rozvíjala sa kultúrno-osvetová práca. Koncom decembra 1944 formované bolo propagandistické oddelenie. Práca oddelenia, ktoré malo 25 členov, prebiehala prostredníctvom štyroch sektorov: politický, kultúrno-osvetový, technický a sektor pre tlač. V čele oddelenia bol Ivan Majera. Ozveny boja XIV. vojvodinskej údernej brigády boli prítomné aj v literatúre vojvodinských Slovákov. Vyrástla z pôvodnej slovenskej literatúry, v rôznych obdobiach ju poznačili regionálne špecifiká. Pred druhou svetovou vojnou a počas nej častejšie sa začali objavovať mladí básnici, ktorých básnické začiatky boli späté s gymnaziálnym literárnym krúžkom Sládkovič, založeným roku 1925. Najvýznamnejší z nich, priekopníci moderného básnického výrazu v literatúre juhoslovanských Slovákov, boli Juraj Mučaji, Paľo Bohuš a Andrej Ferko. Literatúru je tažko vytvoriť v priebehu samotného boja. Po ňom spisovateľ musí prekonať v sebe mnoho osobnej neistoty a nespočetné dilemy, aby mohol zodpovedné písať o boji vlastného ľudu.

Vo výskume o počte obetí účastníkov a dobrovoľníkov brigády bolo mnoho tažkostí. Čísla uvádzané v literatúre sa čiastočne zhodujú. Berúc do ohľadu knihy zahynutých, nezvestných a zajatých bojovníkov 51. divízie a inú literatúru, v ktorej sa spomínajú obete vojny, možno konštatovať, že hynuli mladí bojovníci, priemerný vek 22 rokov. Podľa sociálnej štruktúry najviac zahynulo poľnohospodárov, potom robotníkov, remeselníkov, sluhov, nádenníkov a iných. Podla štatistických údajov viac ako 7 % v radoch brigády boli žiaci a študenti. Medzi obetami uvedenej brigády boli aj ženy a príslušníci iných národov (asi osem Srbov, jeden Maďar, Chorvát, Rumun a Nemec). Najväcší počet zahynutých, ranených a nezvestných bol po operácii pri Virovitickom a Bolmanskom predmostí. Ked ide o veľkosť a počet obetí v nejakej vojne, tažko je posúdiť jej význam. Veľkosť ľudského života je to, čo je vždy nad akýmikoľvek údajmi. Z toho dôvodu treba si vážiť každého, kto sa ako účastník a dobrovoľník zúčastnil v boji za slobodu a rovnoprávnu spoločensko-politickú účasť jednotlivca v komunite. Práve Slováci na území Vojvodiny to ukázali svojou dobrovoľnou účasťou v druhej svetovej vojne, zvlášť cez pôsobenie XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigády.

V dejinách vojvodinských Slovákov je niekoľko dôležitých období. Na tieto priestory nastahovali sa pred 300 rokmi a práve v ich dejinách je dôležitá slovensko-srbská politicko-kultúrna spolupráca. Pred druhou svetovou vojnou sa prejavila smelá a otvorená antifašistická orientácia Slovákov. Údaje svedčia o tom, že mnohí Juhoslovania, medzi nimi aj Slováci, hájili záujmy Československa, na ktoré útočilo hitlerovské Nemecko. V brigáde založenej 11. novembra 1944 neboli iba Slováci z Báčky, Banátu a Sriemu, ale aj Slováci z Rumunska a Maďarska. V brigáde bola aj tzv. Srbská čata, čo iba svedčí o dlhoročných priateľských vzťahoch dvoch spomínaných národov. Brigáda bola 24. marca 1945 rozformovaná v dôsledku reorganizácie armády. Jej prápory prešli do zloženia VII, VIII. a XII. vojvodinskej brigády. XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda bola vyznamenaná Radom bratstva a jednoty so zlatým vencom.