Myšlienka založiť národnú kultúrnu inštitúciu, ktorá by rozvíjala slovenskú kultúru, jazyk a osvetu, sa zrodila počas boja Slovákov za jazykové a politické práva na začiatku 19. storočia.
Myšlienka založiť národnú kultúrnu inštitúciu, ktorá by rozvíjala slovenskú kultúru, jazyk a osvetu, sa zrodila počas boja Slovákov za jazykové a politické práva na začiatku 19. storočia. Prvou slovenskou celonárodnou inštitúciou bol spolok Tatrín, ktorý vznikol na podnet Ľudovíta Štúra v auguste 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Svoju činnosť rozvíjal do roku 1848 a práve na jeho činnosť o viac ako desať rokov neskôr nadviazala Matica slovenská.
Predstavitelia slovenského národa sa 6. a 7. júna 1861 zišli v Turčianskom Svätom Martine, aby po revolučných rokoch prijali a vyhlásili zásadný programový dokument. Ten určoval smerovanie k svojbytnosti slovenského národa. V prijatom Memorande národa slovenského bola aj požiadavka na založenie slovenského kultúrneho spolku a zároveň sa ustanovil dočasný výbor, ktorý už začiatkom augusta 1861 predložil uhorskému miestodržiteľstvu stanovy Matice slovenskej.
Súhlasom cisára Františka Jozefa I. so stanovami sa 21. augusta 1862 odstránili posledné prekážky jej vzniku. Panovník povolil Maticu slovenskú ako „jednotu milovníkov národa a života slovenského“, ktorá nesmie vyvíjať politickú činnosť.
Nasledujúci rok sa 4. augusta 1863 v rámci vyvrcholenia osláv tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu uskutočnilo v historickom centre Turca zakladajúce valné zhromaždenie Matice slovenskej. Podľa záznamov z kroník sa vtedy zišlo štyri až päťtisíc ľudí, čo bolo dovtedy najväčšie národné zhromaždenie na Slovensku.
Po duchovnej časti zhromaždenia došlo k zasadnutiu prvých matičiarov. Rokovanie dočasného matičného výboru otvoril Ján Francisci, ktorý bol jeho predsedom. Zhromaždeniu predložil aj vyzbieraných 94.000 zlatých potrebných na chod Matice slovenskej, ktorá sa hneď od svojho vzniku stala centrom a symbolom slovenského národného povedomia. Novozaložená inštitúcia dostala dar aj od rakúskeho cisára, a síce 1000 zlatých ako príspevok k jej začínajúcemu pôsobeniu.
Na základe ústavy malo byť cieľom Matice slovenskej budovanie umnej a mravnej vzdelanosti Slovákov, pestovanie a podpora slovenskej literatúry a umenia, ako aj práca na celkovom zveľaďovaní života Slovákov. Za prvého predsedu bol na valnom zhromaždení zvolený katolícky biskup Štefan Moyzes a za prvého podpredsedu evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Obaja symbolizovali spoluprácu medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi.
V roku 1864 rozhodnutím 2. valného zhromaždenia prijala Matica slovenská pre tlač všetkých matičných publikácií a dokumentov štúrovskú normu spisovnej slovenčiny a ako písmo latinku.
Po prehratej bitke Rakúska s Pruskom pri Hradci Králové v roku 1866 využili maďarskí predstavitelia oslabené pozície cisárskej moci. O rok neskôr došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu s následnou stupňujúcou sa maďarizáciou v Uhorsku. Uhorské úrady sa pozerali na pôsobenie Matice slovenskej s nevôľou, až došlo po dvanástich rokoch jej činnosti – 12. novembra 1875 – k násilnému zatvoreniu Matice a zhabaniu jej majetku.
Matica slovenská obnovila svoju činnosť až 1. januára 1919 po vzniku Československej republiky.
Српски језик 
Slovenčina 