Pamiatka zosnulých, známa aj ako Dušičky či Spomienka na veriacich zosnulých, sa každoročne slávi 2. novembra. Tradícia siaha až do konca prvého tisícročia, keď ju v roku 998 zaviedol benediktínsky opát z Cluny, svätý Odilon. Prostredníctvom benediktínov sa tento deň postupne rozšíril po celej Európe a v roku 1311 ho Svätá stolica vo Vatikáne oficiálne potvrdila.
Medzi evanjelikmi augsburského vyznania sa zvyk pripomínať si zosnulých zachoval dodnes. Už počas života Martina Luthera bol v Sasku bežne uznávaný Deň všetkých duší, hoci jeho pôvodný rímskokatolícky význam sa zmenil. V luteránskej cirkvi sa spojil s Dňom všetkých svätých a vnímal sa ako jeho predĺženie – čas, keď veriaci navštevujú cintoríny, upravujú a zdobia hroby svojich blízkych. Tento zvyk je rozšírený naprieč mnohými kresťanskými tradíciami.
U Slovákov sa s týmto dňom spája tradícia čistenia a zdobenia hrobov, zapálenia sviečok a tichého spomínania na príbuzných, ktorí nás predišli do večnosti.
Na svojich zosnulých si spomínajú veriaci naprieč kresťanskými cirkvami – katolíci, evanjelici, pravoslávni, anglikáni, metodisti či iné protestantské denominácie.
Tak aj každý 2. november sa stáva dňom, keď sa zastavíme, stíšime a v mysli vrátime k tým, ktorí tu už nie sú – k rodičom, priateľom, súrodencom, niekedy aj deťom. K tým, ktorí zanechali stopu v našich životoch a žijú ďalej – v našich spomienkach a srdciach.
