Karol Miloslav Lehotský, prvý školený maliar z radov vojvodinských Slovákov, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti umeleckej histórie Slovákov vo Vojvodine. Jeho život a tvorba sa spájajú s hľadaním identity, umeleckých vízií a osobného naplnenia. Hoci sa nedočkal rozsiahlejšieho uznania počas života, jeho diela dnes tvoria dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva.
Karol Miloslav Lehotský sa narodil 16. novembra 1879 v Laliti, v učiteľskom byte, ako siedme z deviatich detí Karola Miloslava Lehotského staršieho, učiteľa a významného člena slovenskej komunity. Pochádzal z rozvetvenej šľachtickej rodiny pôvodom z Turčianskej stolice. Jeho otec bol aktívnym členom spoločenského a kultúrneho života – pracoval v Nedeľnej škole a organizácii evanjelických učiteľov. Matka Emília Mrvová pochádzala zo známej rodiny, ktorá podporovala vzdelávanie a kultúru.
Lehotský vyrastal v prostredí, kde sa kultúra a vzdelanie považovali za základné hodnoty. Základnú školu navštevoval v Laliti a v rokoch 1892–1894 študoval na gymnáziu v Sarvaši. Tam sa ukázalo, že jeho talent nie je akademického, ale umeleckého charakteru, a preto zanechal štúdium.
Začiatky umeleckej dráhy
Po odchode zo školy sa usadil v Sombore, a práve tam vznikli jeho prvé výtvarné pokusy, ktoré naznačovali jeho talent. Niektoré z týchto skorých diel sa zachovali dodnes a dokumentujú jeho ranú orientáciu na realistickú maľbu.
Jeho talent si čoskoro všimol profesor Václav Brožík v Prahe, ktorý ho odporučil na štúdium na pražskej maliarskej akadémii. Vďaka podpore rodiny, štipendiám od združení Československá jednota a Radhosť a pomoci svojho príbuzného Žigmunda Melicheríka mohol začať svoje formálne umelecké vzdelanie.
V Prahe sa Lehotský učil u významných maliarov, ako boli profesor Vlaho Bukovac a František Pirner. Bukovacov vplyv bol pre Lehotského kľúčový, najmä v oblasti farebného koloritového vyjadrenia. Pod jeho vedením sa zameriaval na realistické zobrazovanie s dôrazom na hru svetla a tieňa, čím sa priblížil impresionizmu. Pirner naopak formoval Lehotského tragické chápanie života a vniesol do jeho tvorby hlbšie filozofické a symbolické prvky.
Medzi jeho spolužiakov patrili Herbert Masaryk, Angelo Zeyer a ďalší významní umelci, ktorí ovplyvnili stredoeurópske umenie. Lehotský bol uznávaný pre svoju precíznosť a talent na kresbu, no zároveň sa prejavoval ako introvertný a melancholický mladík.
Kvôli finančným problémom sa rozhodol opustiť Prahu a presunul sa do Viedne, kde štúdium nedokončil. Po návrate do Lalite začal viesť nevyrovnaný, tulácky život. Striedavo pôsobil v Novom Sade, Ružomberku, Hodoníne či v meste Odžaci. V tomto období začal intenzívne portrétovať, pričom jeho diela zahŕňali portréty významných slovenských osobností, ako boli Pavol Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský a Viliam Pauliny-Tóth.
Hodonínska výstava
Rok 1902 priniesol významný moment – Lehotský vystavoval svoje diela na výstave v Hodoníne, kde bolo prezentovaných 151 diel vtedajších slovenských umelcov. Výstava bola významná pre dejiny slovenského výtvarného umenia, pretože prvýkrát predstavila širokú škálu slovenských umelcov vrátane Lehotského. Jeho diela si získali pozornosť a otvorili mu nové možnosti.
Po úspechu v Hodoníne nasledovali ďalšie výstavy, vrátane samostatnej prezentácie v Mešťanskej Besede v Uherskom Hradišti, kde vystavil 50 prác.
Pobyt v Hložanoch a Báčskom Petrovci
Počas prvej svetovej vojny sa usadil v Hložanoch. Tu pokračoval v maľovaní krajín a portrétov. Po skončení vojny sa angažoval v slovenskej komunite – podporoval zakladanie slovenského Gymnázia v Báčskom Petrovci, organizoval výstavy a viedol kultúrne aktivity. Podporil vznik tlačiarne v Petrovci,a v roku 1919 usporiadal prvú výstavu vojvodinských Slovákov počas Slovenských národných slávností, kde predstavil aj diela mladej, vtedy ešte neznámej, talentovanej maliarky Zuzky Medveďovej.
Maľoval tiež oltárnu maľbu „Posledná večera“ pre evanjelický kostol v Báčskom Petrovci, čo patrí medzi jeho najvýznamnejšie náboženské diela.
V súčasnosti sa Lehotského diela nachádzajú v mnohých galériach a veľký počet jeho malieb vlastní Galéria Karola Miloslava Lehotského v Báčskom Petrovci, ktorá bola otvorená 1994. roku v Gymnáziu Jána Kollára, Galéria Zuzky Medveďovej a početné diela sú aj v súkromnom vlastníctve.
Posledné roky života a dielo „Slovenský heroizmus – Láska“
V roku 1928 sa jeho tvorba naposledy verejne objavila na výstave portrétov slovenských dejateľov v Martine. Dominantným dielom bol obraz „Slovenský heroizmus – Láska“, ktorý zachytával víziu Sama Tomášika, autora hymny „Hej, Slováci“.
Krátko pred smrťou sa presťahoval do Brna, kde plánoval realizovať svoje vízie v novom ateliéri. Onemocnel na zápal pľúc a 4. marca 1929 zomrel v sanatóriu MUDr. Navrátila. Jeho pohreb sa konal na ústrednom cintoríne v Brne.
