Dňa 12. januára 2026 si pripomíname už 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra, najvýznamnejšieho národného buditeľa 19. storočia, kodifikátora spisovnej slovenčiny, politika, filozofa, historika, jazykovedca, spisovateľa, básnika, publicistu, redaktora a pedagóga.
Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci, ako druhorodený syn národne uvedomelého učiteľa uhrovskej ev. a. v. školy Samuela Štúra, kde získal základné vzdelanie. V roku 1827 odchádza študovať na nižšie gymnázium do Rábu. V roku 1829 študuje na Lýceu v Bratislave.
Pre nedostatok financií prijíma v roku 1834 miesto na ZAI-uhrovskom statku, ako hospodársky úradník. Tu sa neraz stretá s útlakom a inými názormi K. M. Zaia, generálneho inšpektora ev. a. v. cirkvi, ktorý mal snahu o pomaďarčenie slovenského územia. V roku 1835 bol zvolený za podpredsedu Spoločnosti, kde nastoľuje potrebu obranných akcií proti národnému útlaku. Jednou z akcií Spoločnosti je aj pamätný výlet na staroslávny hrad Devín 24. apríla 1836, venovaný oživeniu pamiatky „padlej slovenskej samostatnosti“.
V roku 1836 ukončuje štúdium na Lýceu a v roku 1837 sa stal nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. V rokoch 1838-1840 študuje na univerzite v Halle. Popri vedeckej práci vyvíja intenzívnu politickú činnosť, najmä svojimi obrannými spismi, napr. Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku, Starý i nový věk Slovakú z roku 1841. Vrcholným rozhodnutím Štúra bolo ustanovenie nového spisovného jazyka. Za základ zobrali spolu s Hurbanom a Hodžom stredoslovenské nárečie. Štúr spisom Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí odôvodňuje potrebu nového jazyka a Náukou reči slovenskej mu dal pevnú gramatickú stavbu (Bratislava 1846).
V roku 1843 ho násilne pozbavili námestníctva na katedre. Na protest voči tomuto opatreniu odchádzajú študenti z Bratislavy do Levoče. V roku 1844 zakladá spolu s Hurbanom a Hodžom spolok Tatrín v Liptovskom Sv. Mikuláši. V januári 1845 dostáva povolenie na vydávanie slovenských politických novín, Slovenskje národňje novini a Orol tatránski.
V rokoch 1847 – 1848 sa Ľudovít Štúr stáva poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Po vypuknutí revolúcie v Pešti, bolo Štúrom, Hurbanom a Hodžom zvolané zhromaždenie 10. mája 1848 do Liptovského Sv. Mikuša. Na zhromaždení formuloval Žiadosti slovenského národa, ktoré maďarská strana odmietla a následne bol na nich vydaný zatykač. Po politických neúspechoch je Štúr nútený ustúpiť z politickej scény a odchádza k rodičom do Uhrovca. Tu ho zastihol smutný úder – smrť najstaršieho brata Karola a preto odchádza do Modry, kde sa stará o sedem nezaopatrených detí a žije pod policajným dozorom. Svoje náhľady po revolúcii spracováva v knihe O národních písních a pověstech plemen slovanských (Praha 1853). Posledný politický spis určil európskemu publiku, napísal ho po nemecky: „Das Slawentum und die Welt der Zukunft“ (Slovanstvo a svet budúcnosti).
Ľudovít Štúr mal rád prírodu, kde mnohokrát i písaval svoje básne. Za čias trávených v rodnom Uhrovci to bol Rokoš, kde napísal aj známu báseň „Na výšinách“ a Holombecká dolina v Modre, kde rád poľoval. Nešťastná poľovačka 22. decembra 1855 sa mu stala osudnou, keď sa postrelil a na následky zranenia 12. januára 1856 zomrel. Svojou činnosťou Ľudovít Štúr sa natrvalo stal v histórii vývoja slovenského národa naozaj nesmrteľným.








