Tichý týždeň, veľkonočné trojdnie. 4. storočie s veľkým rozmachom cirkevného života priniesol mnohé zmeny aj do charakteru osláv Veľkej noci. Pôvodne slávené tri udalosti (smrť, vzkriesenie aj vstúpenie Pána) v jeden deň sa rozdelili, prípravný pôst predchádzajúcich dní sa stal samostatným prípravným týždňom na sviatok.
Podľa rôznych tradícií dostal viaceré názvy – Tichý, Veľký alebo Pašiový týždeň.
Zvláštne miesto v ňom najprv dostali posledné tri dni (tzv. triduum paschalis) – Veľký piatok ako deň popravy Pána, Biela sobota ako deň odpočinku v hrobe a Veľkonočná nedeľa vzkriesenia. Potom sa oslava roztiahla na celý týždeň, počnúc už Kvetnou nedeľou a jednotlivé dni týždňa dostali v cirkvi jednoduché označenie „veľký“.
1. Modrý pondelok – Modrý pondelok sa v Biblii konkrétne nespomína, ale považuje sa za posledný fašiangový deň. Svoj názov získal na základe látky, ktorou sa zdobili kostoly. Modrá farba je taktiež symbolom pokoja a pokánia, preto sa v tento deň ľudia zdržali hlučných činností a venovali sa rozjímaniu.
2. Šedivý utorok mohol v minulosti niesť aj názov Žltý utorok – Záviselo to od počasia, ktoré v ten deň bolo. Ak bolo krásne slnečné počasie, deň sa nazval Žltý utorok, ak bolo sychravo hovorilo sa o Šedivom. Tento deň ženy využívali na veľké upratovanie a ometanie pavučín, ktorých farba sa spájala s týmto dňom.
3. Škaredá streda – Takto sa niekedy označuje aj popolcová streda na začiatku pôstu, no viac sa priraďuje k strede tichého týždňa. V niektorých tradíciách dostal tento deň aj názov krivá streda, alebo streda zrady, najčastejšie však Veľká streda.
Škaredá streda je deň, ktorý sa spája so zradou Judáša Iškariotského, ktorý Ježiša zradil za 30 strieborných. Tento deň symbolizuje smútok a zradu, čo sa odzrkadľuje aj v názve „škaredá streda“. Tradícia hovorí, že kto sa v tento deň mračí, bude sa mračiť celý rok. Naopak je to skvelá príležitosť šíriť láskavosť, pretože milý úmev môže zmeniť viac, ako si myslíme.
Počas tohto dňa sa v niektorých cirkvách koná špeciálna liturgia tenebrae (tmy) so zapálenými pätnástimi sviečkami a čítaním pašií, sviečky sa postupne zhášajú, až ostane svietiť úplne posledná (Ježišova), napokon sa zhasne aj tá. Miestnosť sa ponorí do tmy (prípadne úplného šera), zaznie hlasný zvuk (tzv. strepitus), ktorý symbolizuje zemetrasenie pri smrti Krista. Zvukom môže byť hlasné zatvorenie knihy, alebo aj zvolanie liturgov. Zhromaždenie sa rozchádza bez požehnania v úplnej tichosti. Liturgia tenebrae sa miestami presunula až na štvrtok, na piatok, alebo sa rozdelila na všetky tri dni.
4. Zelený štvrtok – Tento deň požíval v cirkvi vždy veľkú vážnosť pre pripomienku ustanovenia Večere Pánovej. V histórii mal veľa názvov – najstaršie: Dies Coenae Domini (Deň Pánovej večere), Dies Natalis Calicis (Narodeniny kalicha), Dies Mysteriorum (Deň tajomstiev), v anglofónnej oblasti názov Maundy Thursday pochádza z latinského Dies Mandati, deň prikázania, pričom sa myslí prikázanie lásky dané Ježišom a v tento deň sa od 7. storočia praktizoval obrad umývania nôh.
Zelený štvrtok je deň, ktorý pripomína Poslednú večeru Ježiša s jeho učeníkmi. V tento deň je zvykom jesť zelené jedlá, ako žihľavu, špenát alebo pažítku, ktoré symbolizujú nový život a očistu. Zeleným štvrtok až do Bielej soboty začína obdobie, kedy v kostoloch stíchnu zvony a nahradia ich tradičné rapkáče. Ľudia verili, že by zvony mohli vyrušiť duše mŕtvych pri ich návrate.
5. Veľký piatok – V tento deň si cirkev pripomína veľkňazskú obeť Pána Ježiša Krista na Golgote, deň nosí vo svete rôzne označenia. Je najväčším dňom utrpenia – deň, keď Ježiš bol ukrižovaný. Názov Veľký piatok je všeobecným označením, aké mali v tradícii všetky dni tichého týždňa a práve to, že všetkým ostatným dala tradícia iné prívlastky a jedine tomuto spolu s nasledujúcou nedeľou nechala názov Veľký, zdôraznila jeho výnimočnosť.
V evanjelickej cirkvi sa kvôli zdôrazňovaniu teológie kríža stal Veľký piatok najväčším evanjelickým sviatkom. Ťažiskom bohoslužby sa stal pašiový príbeh, ktorý z podania všetkých evanjelií zharmonizoval Johannes Bugenhagen a čítal sa práve počas veľkopiatočných služieb Božích.
Pre evanjelickú cirkev, i keď nie úplne všade, bola na rozdiel od rímskych obradov typická Večera Pánova bez akýchkoľvek úprav. Farba oltárneho rúcha je farbou smútku – čierna (určená pre celý Tichý týždeň).
Utrpenie Pána Ježiša, zvestované v tento deň, sa v ľudových tradíciách odrazili v prísnom pôste dňa – úplným vynechaním jedla, niekde i nápojov. Zvyk zdržiavať sa jedla pred Veľkou nocou počas dvoch dní nájdeme už v apokryfnom spise Didaché z 2. storočia. Pôst sa dosiaľ zachováva aj v mnohých evanjelických rodinách.
6. Biela sobota – je dňom, keď bol Pán Ježiš v hrobe. Názov sa odvodzuje od farby rúcha neofytov v ranej cirkvi, ktorí boli pripravovaní ku krstu počas veľkonočnej vigílie. No vo svete sa viac používajú názvy – veľká, svätá, prípadne aj čierna sobota, alebo ešte viac podľa vigílie viažúcej sa už k nedeli, ktorá začínala v noci, resp. po zotmení – Anjelská noc, alebo priamo Veľkonočná vigília.
Cez deň sa bohoslužby nekonali. Rovnako, ako v piatok, aj tu sa konal ešte prísny pôst, ktorý bol vyvrcholením celého 40-dňového pôstneho obdobia od Popolcovej stredy.
7. Veľkonočná nedeľa je najvýznamnejším dňom celého Veľkonočného týždňa – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Je to deň radosti, osláv a zjednotenia, kedy si veriaci pripomínajú víťazstvo života nad smrťou.
